2P, s.r.o. Košice
  spojíme Vás do jednej siete
          ... fiber, LAN, datacentrá ...

Kuba - cestopis


    12-28.2.2013

Oľga, Peter, Gabriel a Juraj
 

12.2 utorok

Ráno o piatej odchádzame do Budapešti, auto nechávame na platenom parkovisku pri letisku a služba nás odnáša priamo na letisko. Let do Paríža nie je nijak náročný, rýchly prestup a desaťhodinový let. Pristávame večer 18:30 v Havane, colná kontrola  bez problémov, šok z tepla a kultúry. Meníme nejaké peniaze a ideme taxíkom za 25  CUC. Milo privítaní od domácich, ale rozdelení do dvoch cassa particular. Tu je bežné, že nedodržia sľúbené. Vyrážame do tmavej Havany. Humus, špina, smrad. Mierne šokovaní z polootrávných černochov a hluku mesta. Nič moc. Dáme par panákov a ideme spať.



13.2.

Raňajky ako sa patrí, ovocie, praženica, juice a pečivo s výborným slaným maslom. Vyrážame do ulíc. Už to nie je také pochmúrne, štartujeme sa výborným kubánskym pivom Bucanero. Prvým cieľom je kúpiť lístky na vlak, v piatok večer chceme ísť do Santiaga.  Dotrepali sme sa na stanicu z ktorej má odchádzať vlak. Tam nám bolo v španielčine vysvetlené, že musíme isť na inú stanicu, ktorá je asi päť sto metrov vedľa, absolútne neurčeným smerom. Dve milé dievčatá sa nás ujali, a doviedli k pokladniam. Tam nás vybozkávali, dostali po CUCe, a vysmiate odišli. Pracovník, ktorý to tam organizoval nám prezradil, za ktorým človekom v poradí sme. Bojová porada, vypísanie niekoľkých fráz po španielsky a hurá spotení z neklimatizovanej haly k okienku. Vysvetlili sme, čo potrebujeme, chlapík v záchvate smiechu po dvadsiatich minútach nám dal lístky. Stále sme sa čudovali, prečo sa všetci na nás tak bavia. Neskôr sme pochopili. Pýtali sme si lôžka, či ležadlá, ale tam také nepoznajú.

Mali sme v pláne isť do centra pozrieť nejakú kultúru. Cestou sme išli po uličkách, kde by sa aj Bruce Willis bal vstúpiť, všade špina, smrad, ale ľudia v pohode. Treba vidieť aj to, čo nie je v bedekeri. Objavili sme krčmičku ôsmej cenovej skupiny, kde boli štyri stoly, pivo za 6 CUP, ktoré sme nemali, a tak sme jej dali jeden CUC a boli sme vyrovnaní. Teta sa nechcela fotiť, ale ten smrad by to aj tak nezachytilo.  O ulicu ďalej sme narazili na škôlku, kde sme samozrejme vošli. Pani riaditeľka v bielom pálšti zasa po španielsky nám ukázala triedu v jedálni. Detičky v rovnošate boli zlatučké, dostali po cukríku a zamkli za nami. Pochopili sme, kde nemáme strkať nos. Brodiac sa špinou a otravnými žobrákmi sme sa prepracovali k tomu lepšiemu, čo vie Havana ponúknuť. Cestou k múzeu rumu sme sa zaplietli s jedným černochom, ktorý mal samozrejme dnes narodeniny a samozrejme nám chcel urobiť radosť. Stiahol nás do domu kde by som v živote nevliezol ( a ani nevleziem). Krásne cigára s pripravenými kolkami a certifikátom pravosti v originálnych krabiciach. No nekúp to. Drahé ako šľak. Nakoniec sme si zobrali iba tri Cohiby na ochutnanie. Múzeum rumu bolo úchvatné, pekná kočka po anglicky s výrazným španielskym prízvukom nás previedla niečím, čo malo pripomínať múzeum. Nakoniec sme ochutnali sedemročný rum. Pre istotu sme ešte chvíľu  ostali v miestnom bare a prechutnali troj, päť, sedem a pätnásťročný rum. Posilnení trstinou v ušľachtilej forme sme sa nechali odviesť konskou drožkou do reštaurácie, ktorú nám poradila pani domáca. Kôň menom Cheguevara kľučkujúc pomedzi haraburdy na kolesách nás bezpečne zaviezol do čínskej štvrti bez Číňanov. Rozlúčil sa s nami, že za rohom to je. Bolo to za štyrmi, ale nevadí. V reštaurácii nám bolo vysvetlené, že musíme čakať, a zasa nám ukázali, kto je posledný. Našťastie to netrvalo dlho. Ako sme zistili, dobrá reštaurácia sa pozná podľa toho, že je pred ňou rad. Príjemné jedlo za príjemný peniaz. Prechádzka zasa humusom a špinou k nábrežiu.  Vidieť ľudí na uliciach, deti naháňajúce loptu, a úsmevy od ucha k uchu. Človek pochopí, že oni nepotrebujú uponáhľaný život, ako my. Na nábreží sme chvíľu sledovali život a jeden semafor, kde nám nešlo do hlavy, prečo všetci bez zabrzdenia prechádzajú aj na červenú. Večer tu pravidlá neplatia. Cestou sme si kúpili fľašu, a urobili sme si pekný večer.



14.2.

Raňajky to isté, ako včera. Vyrážame opačným smerom. Plán je pozrieť memoriál José Marti a miestny cintorín. Ideme ale po objavovaní, zasa sa flákame po uliciach a zbierame úsmevy. Našli sme školu, z ktorej sme nekompromisne vykázaní. Možno aj preto, že každý mal v ruke plechovku piva. Cestou k memoriálu prechádzame cez park plný rozkladajúcich sa mŕtvol miestnych zvierat. Na poriadok si tu nepotrpia. Narážame na ministerstvo vnútra a ministerstvo komunikácii kde dostávame skvelý nápad poslať nejaké gýčové pohľadnice na Slovensko. Hodina v prdeli. Pamätník José Marti je naozaj vysoký. Cesta výťahom trvala minutú. Vychutnali sme si pohľad z výšky, aspoň sme sa zorientovali. Cestou k cintorínu sme zasa vyhladovali. Narazili sme na bufetik, kde za tri kávy , nanuk a žuvačky dáme jeden CUC a pyšní na dobrý kšeft vchádzame na cintorín. Po zaplatení všetkých poplatkov sme sa začali bezcieľne prechádzať. Na naše obrovské šťastie sa nás ujal pracovník s veľkou metlou, ktorý s radosťou prerušil pracú a urobil nám španielskou angličtinou sprievod po najzaujímavejších miestach jeho rajónu. Vypýtal ( vyžobral ) si tri CUCy a nejaké to autíčko pre deti. Teta s kvetináčom v ruke za mlčanlivosť jednu cigaretu. Zasa znechutení, ako nás každý chce len využiť sadáme do bufetu. Nemáme ale CUPy tak nás nechcú obslúžiť. Našťastie to zachránil big boss, ktorý študoval v Rusku. Dohodli sme sa, že nám dajú najesť. Človek vedľa nás platil za to isté trikrát menej. Zasa nás odrbali. Cestou po ulici La Rampa narazíme na bar Charlie Chaplina, kde dostávame džbán piva s limetkou a mätou. Celkom dobre, dali sme si aj jedlo, to čo mali na vedľajšom stole a tiež chutilo. Podgurážení cestou po ulici stretávame miestnu zábavu, ktorá zaberá štvrtku cesty a nikoho to netrápi. Bolo že to veselo. Zasa brodiaci sa v špine narážame na umeleckú uličku venovanú umelcom a starým indiánom. Stretávame magické dievča, ktoré tlači kočiar. Zjavne nepatrí na tento ostrov. Jej kočiarik s dva a pol kolieskami a krásnou bábikou je určite z iného sveta. Dostáva cukrík, na čo sa zbehnú deti z celého okolia a zasa my sme tí, ktorí musia utekať. Tak po ceste sme si zasa kúpili fľašu a pekne na našej terase strúbili do prázdna.



15.2.

Raňajky zasa rovnaké. Pobaliť, kufre, ktoré  sme mohli nechať v casse a známy začiatok s Bucanerom v ruke. Ciel je pozrieť si starú časť a nalodiť sa na vlak. Stará časť je pekne upravená a dosť kontrastuje s okolitou Havanou. Bez problémov sme sa dostali do Central hotela s štyrmi hviezdičkami, na strechu ku bazénu, kde sme si dali kávu a urobili niekoľko záberov. Zaumienili sme si nájsť nejakú miestnu vývarovňu. Našli sme. Miestnosť  tri krát tri, štyri stoly a černosi. Na prekvapenie nemali nič proti tomu, že sa chceme najesť. Akurát mali menu dňa vyprážanú rybu s ryžou, paradajkami a zvláštnou zeleninou a fazuľovú polievku. Zistili sme to tak, že to balili do sáčka pre niekoho na domov.  Bolo to výborné. Šok prišiel pri platení, keď nám oznámili, že máme zaplatiť 50 CUC za jedlo a pivo. Dostali tridsať, aj to bolo desať krát predražené. Aj oni musia z niečoho žiť.  Pri nasej casse nás chytil dážď, tak dole v reštike sme si dali ešte kávu a išli po veci.  Domáca nám zavolala taxík, ktorý nás vyhodil na stanici. Krásne čisté zánovné auto s príjemným a uhladeným pánom. Akoby nepatril do tohto prostredia. Šok, stanica bola plná černochova hispáncov. Keď sme sa začali pýtať, kde máme ísť, každý ukázal, že tu máme čakať a počúvať. To trvalo hodinu a pol. Spomenuli sme si na smiech predavača lístkov. Začali sme našu cestu vidieť černejšie, než je čierna tma. Zrazu prišiel do stanice vlak a z neho vystúpilo veľké množstvo ľudí. Pochopili sme, že je to ten náš. Iný tu nemali. V tlačenici, keď už otvorili mreže mi jeden černoch šahol na peňaženku vo vrecku. Zistil som to, keď polovica bola von. Vďaka Bohu, to dopadlo dobre, mal som tam všetko. Ešte v šoku z nepríjemnosti sme našli náš vagón a po usadení aj našu fľašu.  Už sme pochopili úplne predavačov smiech. My sme stále opakovali lôžka a on sa bavil. Vagón starý, ako ja, presedené sedadlá, všade špina. Lôžka neboli. Nakoniec sme boli radi že sa vezieme. 14 hodín pred nami. Od sprievodcu dostávame za malý peniaz žemľu zabalenú v sáčku a kolu. Cestou sme stretli dobrodruha Švajčiara, Olina pokecala a ja som dostal že vraj dobrý sivár, za ktorý dal 0,01 CUP. Ekvivalent na € neexistuje. To fajčia domáci. Neviem prečo, ale je tu neskutočná zima. Klima ide naplno a my mrzneme. Nelogické, ale ako som bol upozornený už dopredu, logiku mám nechať na letisku. Naobliekaní vo všetkom, čo mame zaspávame v neuveriteľných polohách. Niekedy nám cez vagón prebehli predavači, všetkých pobudili, ale my sme polo zelene sendviče proste nemohli.



16.2.

O pol siedmej ráno sa nám pokazil vlak. Tri hodiny stojíme a debatujeme s domácimi. Už môžme aj sendviče, proste musíme. Náhradná lokomotíva prišla o desiatej. Do Santiago de Cuba sme dorazili o pol štvrtej, nakoniec cesta trvala 21 hodín. Škoda času, ale spriatelili sme sa s miestnou mládežou, čo bolo celkom prijemné. Starou žiguľou na ubytovanie a vytúžená sprcha. V meste veľa nestíhame, tak len prechádzka a jeden panák. Olina si zahrala domino s dôchodcami. Samozrejme si to zaplatila. Večera u domácich. Super polievka, ryba a ešte aj zmrzlina. O pol desiatej vyrážame za hudbou. Široká dva kilometre dlhá ulica zatvorená len pre zábavu. Na takúto fiestu som sa celý čas tešil. Stánky s jedlom a pitím, hudba reprodukovaná z veľkých reprákov. Kopec ožratých mladých ľudí. Sklamanie. Odišli sme o pol dvanástej, a mám pocit, že miestni boli v plnom prúde. Fičali na jamajskom CD, pozerali nejaký starý USA film a tancovali na Abbu. V reštike sme si dali po mojite, piati Nemci od vedľajšieho stola si dali troje hranoliek. Čo dodať.



17.2.

O pol tretej bodrel, radšej nevychádzam von. Ráno sme sa dozvedeli, že na našej streche policajti chytili nejakého zlodeja. Natešení jazdou v starom taxíku z päťdesiatych rokov si ideme po naše auto. Dostávame Hyunday Elantra 2011. Pekné, veľmi pekné. Zasa jedna logická vec. Dostávame plnú nádrž, benzín musíme zaplatiť a vrátiť auto s prázdnou nádržou. Prvá cesta vedie zo Santiaga do Baracua. Pri fotení  s tabuľkou Guantanamo nás osloví slečna, čí ju nezvezieme. Výborne sme si pokecali, dokonca sme boli na kávu u jej babky. Tu sme videli, čo to je skromnosť v bývaní. Keďže sa nás zmocnil hlad, ponúkla sa, že nám ukáže miestnu reštauráciu, kde sa lacno najeme. Boli tam tri, bolo to ich centrum kultúry. V jednej nemali nič, v druhej polievku a v tretej kurča. Tak sme si sadli do tej tretej a objednali si. Bolo nám vysvetlené, že otvárajú o 40 minút a tak sme odišli. Ta ženská tam bola tak či tak, len sa jej nechcelo, alebo proste nemala rada cudzincov. Neskôr nám bolo vysvetlené, že v takých reštauráciach turisti nemôžu jesť, a ani CUCy nemôžu zobrať. Cesta do Baracoa bola krásna, len škoda, že všade tam, kde bola pekná vyhliadka do údolia, boli ponúkači ovocia, ktorí nás odrádzali.  Bola strašná hmla, škoda. Po príchode na miesto, kde sme mali dohodnuté ubytovanie sa opakovalo to večné: ja mám plno, zoženiem niečo iné. Boli sme ubytovaní u veľmi slušnej pani, no na jednej izbe chýbala doska na záchode. Neskôr sa ukázalo, že je to tu skoro štandardom. Nepoteší, ale prežili sme. Za stráženie auta si vypýtali dva CUCy. Nová forma výpalníctva. Večera bola u pani, u ktorej sme mali bývať. Super, naozaj strava u domácich je excelentná. Škoda, že sme sedeli na streche jej domu a strašne, ale strašne pršalo. Vymrzli sme. Jej (asi) brat sa s nami dal do reči a vyšlo z neho, že je sprievodcom v miestnom národnom parku. Veľa sme sa dozvedeli aj o miestnej kultúre, aj o miestnom živote. Dohodli sme si trip na ráno v kakaovníkovej plantáži, prechod horou a sľúbil, že vybaví obhliadku miestnej tabakovej fabriky. Na streche nášho domu dáme v daždi pivo a cigaru. Pri našom aute naozaj stál človek. I nám zamával na pozdrav.



18.2.

Ráno o pol deviatej prestalo pršať, tak sme išli k nášmu sprievodcovi. Z tabakovej fabriky nebolo nič, a trip sme zrušili, lebo bolo mokro. Škoda, strašná škoda. Vydali sme sa smer mesto Moa. Vedeli sme, že cesta bude zlá. Až tu som pochopil pojem zla. Sto kilometrov sme išli päť hodín. Predbiehali náš šesťdesiatročné autá. Kľučkovanie medzi dierami bolo často krát o rozmýšľaní, kadiaľ sa dá prejsť bez toho, aby sme počuli ten hnusný zvuk šúchajúceho podvozku. Ja byť autom, nejdem. Cestou sa zastavujeme na pláži Maguana. Veľmi pekná. Škoda, že pršalo, zdržali by sme sa dlhšie. Jeden snaživec nám otvoril mačetou kokosový orech a my sme mohli ochutnať čerstvú kokosovú vodu a dužinu. Dostal CUC, mal mačetu. Do Moa to bolo o držku. Miestni ľudia, ktorí nám len mávali pripomínali starovek nielen obydliami. Odporúčam každému, kto chce zažiť adrenalín. Dosť nervózni a frustrovaní sme vošli do mesačnej krajiny mesta Moa. Všade červená pôda, miestami by som povedal, že v Total Recal to vyzeralo lepšie. Mesto, kde je fabrika na spracovanie niklu bez akýchkoľvek environmentálnych zásad a ešte veľké nič. Zastávka na dočapovanie benzínu a v zúfalstve o to, že ďalšia cesta bude podobná sme sa pokúšali najesť. Benzinka mala iba pizzu , ktorú by nezjedol ani bezdomovec. Vybrali sme sa do centra. Tam bol kolotoč pripomínajúci kolotoč z aktuálnych fotiek z Černobilu a jedine, čo sme našli bol miestny fast food , kde mali pizzu, ako na benzinke. Museli sme. Hlad nedovolil. Naša výprava zažívala skúšku odvahy, nervov a sebazaprenia. Z fast foodu sme utiekli aj kôli tomu, že vonku pri našom aute sa strhla hádka, miestni začínali bitku. Zastavili sme znova pri benzínke a zúfalí sme sa rozhodli, že budeme pokračovať. Alebo tu umrieme. Na naše obrovské prekvapenie bola cesta úplné hladká a ja som pod stovku nešiel. Podvečer sme dorazili do mesta Holguin. Plán bol prespať jednu noc, pozrieť mesto, zabezpečiť si ubytovanie na Gvardalavaci a konečne sa okúpať. Bedeker poradil cassu , kde samozrejme bolo plno, tak nám hľadali inú. Doviedli nás do ďalšej, kde bolo zasa plno, ale pani sa tak činila, že nám zohnala dve izby vzdialene od seba cca 800m. Večera u snaživej pani bola naozaj výborná. Znova dva CUC za stráženie auta a poď ho do ulíc. Krásne parky a nejaký ten pohárik. Už som sa vážne začal rozčuľovať, že som doteraz nepočul žiadnu miestnu hudbu. Našli sme podnik, kde bola, ale od druhej do ôsmej miestny umelec niečo bliakal samozrejme za peniaze. Chýbali mi spontánni pouliční Kubánci, ktorí sa len tak bavia. Sklamaný opäť spať.



19.2.

Raňajky u pani snaživej. Excelentné. Získanie zopár info, a do mesta. Zakreslila nám bod, kde je fabrika na siváre. Narazili sme na stánky zo suvenírmi, Olina sa vybláznila a v miestom infocentre nám zakreslili zasa iný bod na mape, kde je fabrika. Dozvedeli sme sa, že opodiaľ je predajňa vstupeniek do miestnej tabakárne a tiež sa dá rezervovať hotel na Gvardalavace. Hmm tu nie je všetko také jednoduché, ako sa zdá. Lístky sme kúpili a dali si na mape zakresliť bod, kde je fabrika, dostali vizitku na ďalšiu cassa a radšej išli na pivo. Tie tri body boli od seba vzdialené niekoľko kilometrov. Posilnení darčekmi dôverujúc tretiemu bodu vyrážame. Hľadajúc fabriku u asi štvrtého, ktorého sme sa pýtali sme mali šťastie. Tá žena tam robí , tak sme ju naložili, a spôsobom left a rajt došli pred bránu. Uviedla nás k miestnej managerke pre vonkajšie vzťahy, tá nám pridelila žienku, ktorá nás mala sprevádzať. Komunikácia iba španielsky. Rukami nohami a legendárnou vetou kukendos sivaros sme jej naznačili, o čo nám ide. Pri prvom stole, kde nám ukazovala , ako chlapík robí špičku na sivár došlo ku zmene. Chlapík sa na nás otočil a povedal. Vy ste zo Slovenska? Ja som tam žil štyri roky a mám tam dcéru. Predstavil sa, ako Alejandro Batista. Skoro sme odpadli. Tak nám vysvetlil, čo a ako a poslal nás do baliarne, kde s nami začali kšeftovať. Polovičné ceny, ale nedôvera. Niečo sme kúpili samozrejme. Vrátili sme sa k nášmu amigos a vyžiadali fotku s ním. Museli sme vyjsť pred fabriku. Porozprával zaujímavé veci. Dali sme mu nejaké prezenty a šli ďalej. Náš ciel kúpať sa bol celkom reálny, vyšlo slnko. Cestou sme sa zastavili v mestečku Santa Lucia niečo zjesť. Na hlavnom námestí medzi sliepkami a špinou sme našli pizzu do ruky za niekoľko centov a oproti cez ulicu čapované Bucanero. Toľko radosti pokope. Gvardalavaca a vytúžené kúpanie. Podľa vizitky sme to našli hneď po 40tich minútach. Tam nám povedali, že je plno a že majú pre nás apartmán. Nám viac nebolo treba. Sadla s nami do auta domácej dcéra v minimálne ôsmom mesiaci zasa rajt a left sme prišli k bytovke pripomínajúcej Luník deväť v Košiciach. S malou dušičkou sme sa nechali odprevadiť na štvrté bez výťahu. Byt pekný, cena prijateľná, tak sme ostali. Toto naozaj chcelo dávku odvahy. Auto sme nechali medzi bytovkami. Samozrejme je jediné na sídlisku. Uvidíme, čí aj zajtra. Prvé omočenie nôh a jedlo na pláži. Zisťujeme, že za veľmi prijemne ceny. Par panákov a návrat do nášho lunikového bytu. Ešte nás nevykradli, tak začneme degustovať rum rôznych ročníkov. Objavili sme DVD Čata, tak kubánsky večer môže začať. Neviem, ale mne tu chýba živá hudba. Myslel som si, že bude na každom námestí, ale ako mi bolo vysvetlené jedným amigos, Kubáncom sa páči iná hudba a oni sa na nej zabávajú. Preto v každom konskom povoze je zabudované autorádio a ziape Jackson, alebo niečo podobné. Smutné. Pri písaní pozerám telku, kde dávajú 007. Na Kubu je proste neskoro. Tu je to ako u nás v 1992. Nikto nevie, čo a ako, každý chce iba zdierať a žobranie je najlepší kšeft.



20.2.

Ha, konečne kúpanie. Ide sa na pláž. Teta nám prišla vyprať. Naozaj veľmi príjemná pláž, málo ľudí. Škoda, že nám počasie nepraje a more je trochu studené. Obed pizza 1200g tak že štyria sa najeme. No sám by som sa najedol, tak ešte každý hranolky. Poobede sme sa vybrali do neďalekého skanzenu. Veľmi pekne znázornený život indiánov. Pochvala. Večera štandard na pláži. Keďže večer pláž umrela, a ostali tam iba dve nadržané Kanaďanky zo svojimi černošskými platenými kamarátmi, skončili sme pri telke a rume.



21.2.

Celý deň na pláži. Oplatilo sa vydržať okolo štvrtej tam prišla miestna mládež a predviedla pekné miestne tance nabite erotikou veku im prislúchajúcemu. Večera v zapadlej reštaurácii s príjemnou obsluhou, ale katastrofa jedlo. Ceny ako v kvalitnej hotelovej reštike. Tak opäť telka a rum. Už ma to nebaví, tú telku vynecháme. .



22.2.

Balíme, ideme. To by som nebol ja, aby som nevyviedol prúser na ceste. Pri predbiehaní som nevidel značku kontrolného bodu. V stovke ma začal zastavovať policajt. Po prehliadke pasu mi trpezlivo vysvetlil, ako môžem kde ísť rýchlo, pričom všetko kreslil na svoju ruku. Bol zlatý, pustil nás. V dedinke Santa Lucia si zasa dáme pizzu za 5CUP. Vedľa nacvičoval miestny orchester na dvore. Inde by sa ani nevmestili. Bubeník čistý regge, flautista tričko Metallica, ale išlo im to dokopy. Ideme po hlavnej ceste. Myslel som si, že je v lepšom stave. Záplaty ako u nás. Zastavujeme v Camaguey. Hľadáme reštauráciu, ktorú doporučuje bedeker. Nakoniec jeden ochotný mladík nás tam doviedol. Štýlová drevom obložená miestnosť s krásnou starobylou pokladňou. Vzadu majú rozsiahlu vinotéku. Nechávame 50CUC, prechádzka centrom mesta a nová atrakcia - nájsť auto. Milé prekvapenie, niekto nám ho umyl. Priznávajú sa traja starčekovia. Ochotne im nechávame tri cucy a fujazdíme smer Moron. Ubytovanie perfektné, zajtra sa nám ukážu ževraj najlepšie pláže Kuby. Začína sa prejavovať ponorková choroba. Asi dáme dole ďalšiu fľašu. Dali sme.



23.2.

Kráľovské raňajky, a odchod na Cayo Coco. Cestou trochu poblúdime, jazdy v protismere si ale všimne miestny policajt stojaci na vstupe na hrádzu. Zase ma zdžubal, ja som prikývol, že mi je ľúto a poďho po hrádzi na ostrov. Ževraj najkrajšia pláž je Playa Pilar. Je na konci ostrova. Nádhera, škoda, že služby trocha zaostávali. Prešli sme sa aj trochu okolo pustatiny a okolo útesov. Prekvapivo málo ľudí, ale tu je to štandard. Cestou späť sa zastavujeme na kávu v hoteli. Pri platení vysvitlo, že nie je ako zaplatiť, lebo hotel je iba pre all inclusive hostí. Čašníčka dostala tri cucy a boli sme všetci spokojní. Trochu sme sa zamotali, musíme isť potme, čo tu je mimoriadne nebezpečné. Plno ľudí, bicyklov, povozov na ceste, a samozrejme neosvetlený. Večera kráľovská, domáca to brutálne prehnala. Zjedli sme polovicu, viac sa nedalo. Náš plán isť do mesta bol ohrozený, nevládali sme sa hýbať. Noc s plným bruchom nie je nič moc.

24.2.

Raňajky prekvapili. Po pár vetách s pani domácou nám začala hrať na piane a tancovať flamengo. Veľa sme sa pýtali a ona nám trpezlivo vysvetľovala o ich zvyklostiach, náboženstve, no proste zábava od rána. Plán bol isť znova na plaz, ale pani domáca sa ponúkla, že nás povodí po okolí. No dá sa odmietnuť?  Najprv blízke jazero Laguna La Leche, kde sa v nedeľu na obed stretáva polka mesta, potom banánová plantáž a nakoniec krokodília farma, kde nám hrali a spievali miestni robotníci. Pesnička za cuc. Odchod po hrádzi na Playa Flamengo. Veľmi plytká teplá voda, ale malo udržiavaná pláž. V blízkosti začala výstavba rezortu, tak radšej odchádzame. Nedoporučujem. Premiestnili sme sa na pláž Cayo Coco, ale zasa zisťujeme, že sme v rezorte a že nám nič nenalejú. Stretávame Slováka, ktorý tam priletel, je tam zatvorený, a ešte nič nevidel. Smutné. Po zasa fantastickej večeri (predtým sme prosili, aby sme mali polovičné dávky) vyrážame do mesta. Kopec krásnych koloniálnych stavieb. Mládež ako u nás, chľastá na ulici a baví sa. Na našej záhradke otvoríme fľašu a spolu s domácou sa rozbehne vrela diskusia. Fantastický večer. Ak by som ešte raz mal prísť na Kubu, určíte prídem k nej nasať jej energiu, chuť žit a nabažiť sa jej kuchyne.



25.2.

Smer Trinidad. Cesta je v pohode. Pred Trinidadom sme sa zastavili na polievku v súkromnej reštaurácii. Zasa nás zodrali, ako sa na Kubu patrí. Ubytovanie máme zasa rozdelené, druhý večer už budeme spolu. Obrovský a krásny dom, ale domáca vie iba po španielsky. Komunikácia rukami-nohami nám ide v pohode. Vyrážame do ulíc. Trinidad je pekný, ale plný turistov a žobrákov. Po prechádzke a večeri zapadneme do miestnej Cassa de la Trova, čo je klub pre mladých, ktorý sa chcú prezentovať. Pár rumov, par mojitos a kopec skvelej hudby. Ešte panák na dvore a spať.



27.2.

Zobúdzame sa do dažďa. Samozrejme mení sa celý program. Po raňajkách sa počasie umúdrilo. Prechádzka po meste a poobede vyrážame na miestnu pláž. Po búrke špina a rozbúrené Karibské more. Krátke kúpanie, par mojit a večera. Objednali sme si miestne jedlo paoa z morských príšer. Fantastické. Fľaša rumu a spať.



27.2.

Raňajky na prasknutie. Rozlúčenie sa s domácimi a poďho cez hory na diaľnicu. Cestou sme stretli rozbitú stíhačku pri ceste, ktorá slúžila ako predajný pult. Aj toto je Kuba. Diaľnica do Havany bola úžasná, v našom smere trojprúdová. Radosť jazdiť. Stretli sme aj nákladiak, ktorý išiel v protismere, zopár kočov, spústu predavačov, ktorí stáli v strednom pruhu, aby ich každý videl. V Havane sme ešte pozreli pevnosť a premiestnili sa na letisko. Odovzdanie auta bolo bez problémov. Kto by to čakal. Odbavovanie tiež po kubánsky, pracovníčka nám oznámila, že nebudeme sedieť spolu, a že batožinu máme váhovo cez limit. Bolo mi to divné, lebo miesta boli objednávané už pri kúpe letenky. Potom nám vysvetlila, že za batožinu máme platiť 100 CUC a aby sme sedeli spolu tak 70 CUC. Tak sme sa spýtali, aké staré má deti a dali posledné hračky, ktoré sme mali. Zrazu bolo všetko v poriadku. Zaplatili sme 25 CUC na hlavu letištný poplatok. Prílet do Paríža s meškaním, ale ešte stíhame. Nejaký blbec tam nechal tašku, zatvorili prechod a my sme lietadlu už len zamávali. O tri hodiny ďalšie. Našťastie už všetko išlo hladko, takže o polnoci sme boli doma.





Fakty:

Na aute sme prešli 2245km, priemerná spotreba nášho Hyunday Elantra bola 7,9, celkovo sme tankovali za 260CUC.

 

Volili sme ubytovanie v domácnostiach kôli lacnejším cenám, ale hlavne sme chceli vidieť život miestnych ľudí. Všetci, ktorí prenajímajú domy sú na úplnej inej úrovni, ako ostatní. Všetci, ktorí ťažia z cestovného ruchu sú miestna vyššia stredná vrstva, ktorá žije v honosných domoch. Našťastie zamestnávajú služobníctvo, ktoré varí a upratuje, takže peniaze sa dostanú aj k chudobnejším.

Jazyková bariéra nie je až tak veľká, väčšina ľudí, s ktorými sme potrebovali niečo riešiť vedela aspoň trochu anglicky. Tí, ktorí nevedeli, mali jeden krásny zvyk, hovorili po svojom a to iste očakávali aj od nás.

Na Kubu je už neskoro. Zbytky pôvodnej Kuby sme videli v okolí Baracua, kde ľudia žijú ešte taký neskazený život. V mestách to vyzeralo ako u nás. Dievčatá tetovačky, chlapci účesy na spôsob Hamsik, všade disco muzika, škoda tej špiny a rozbitých domov, ale to je ich kultúra a hlavne nedostatok peňazí.

Ich pôvodná mena CUP je odkázaná na zánik. Čím ďalej, tým menej sa za ňu dá niečo kúpiť. Všetko, čo má nejakú kvalitu je za CUC. 100€ = 130CUC.

 

Posledná úprava (Utorok, 12 Marec 2013 13:12) 

kuba001rotation kuba002rotation